Dukát Ferdinanda I.

Kolekcia dukátových razieb Královstva Českého od prvých zlatých florénov Jána Luxemburského po dukáty Františka II.

Ferdinand I. Habsburský, (* 10. marec 1503, zámok Alcalá de Henares pri Madride, † 25. júl 1564, Viedeň) bol rakúsky arcivojvoda, český (od r. 1526), uhorský (od r. 1526) a rímsky kráľ (od r. 1531), rímskonemecký cisár (od r. 1556), zakladateľ rakúskej línie Habsburgovcov, mladší syn kastílskeho kráľa a burgundského vojvodu Filipa I. a Jany Kastílskej a Aragónskej, dedičky španielskeho trónu.

V r. 1519 zomrel Ferdinandov starý otec Maximilián I. Habsburský a Ferdinand spolu so starším bratom Karolom museli riešiť otázku nástupníctva v rakúskych krajinách a na cisárskom tróne. Karol, od r. 1516 španielsky kráľ, bol ešte r. 1519 zvolený rímskym cisárom (panoval pod menom Karol V.). Ferdinand obdržal po sérii jednaní a zmlúv (tzv. wormská zmluva) z r. 1520 – 1522 vládu v rakúskych rodových krajinách (Korutánsko, Štajersko a Kransko), v r. 1521 severotalianske habsburské dŕžavy a v r. 1522 Tirolsko a rodové dŕžavy v Alsasku a Švábsku.

Po smrti švagra Ľudovíta Jagellonského (r. 1526) sa usiloval o nástupníctvo v Českom kráľovstve a v Uhorsku. Českým kráľom bol zvolený 23. októbra 1526, jeho korunovácia sa konala 24. februára 1527. Pred vlastnou voľbou však musel zľaviť zo svojich pôvodných snáh získať túto korunu na základe dedičského práva z pozície manžela dcéry Vladislava Jagellonského, pretože české stavy trvali na voliteľnosti českého trónu. Naproti tomu stavy vedľajších krajín Koruny českej (Moravy, Sliezska a obojej Lužice) uznali na protest proti prezieravému postoju Čechov Ferdinandovo nástupnícke právo. Okrem toho súčasťou voľby bol i Ferdinandov sľub, že bude dodržiavať kompaktáty, rešpektovať slobodu českých stavov, uhradí polovicu kráľovského dlhu a prenesie svoje sídlo do Prahy.

V Uhorsku bolo jeho postavenie zložitejšie. Necelé dva mesiace po pražskej voľbe bol časťou uhorskej šľachty zvolený kráľom (17. decembra 1526), no o trón a skutočnú vládu však musel počas dlhých rokov bojovať s protikráľom, sedmohradským vojvodom Jánom Zápoľským, ktorý dosiahol uhorský trón o mesiac skôr. Zápoľský bol podporovaný Osmanskou ríšou, ktorá od 2. polovice 15. storočia prenikala do Európy. Turci dvakrát (v r. 1529 a 1532) ohrozili Viedeň. Ferdinand si napokon – okrem titulu uhorského kráľa (korunovaný v novembri 1527) – udržal vládu v západnom Uhorsku, v Chorvátsku a na dnešnom Slovensku. Spojením rodových rakúskych dŕžav s českými krajinami a s Uhorskom do jednej personálnej únie založil Ferdinand I. podunajskú monarchiu rakúskych Habsburgovcov, štátny útvar, ktorý pretrval ďalších takmer 400 rokov (až do r. 1918).